Prof. PhDr. Ľudovít Hajduk, PhD.

Významný rímsky štátnik, rečník a filozof Marcus Tullius Cicero povedal :“Dejiny sú svedkami časov, svetlom pravdy, živou pamäťou, učiteľkou života a poslom minulosti.“

Formovanie generácií je dôležitým faktorom rozvoja a napredovania spoločnosti. Ľudia potrebujú poznať minulosť, aby pochopili prítomnosť.

Prostredníctvom poznania histórie vieme odvodiť  príčiny a dôsledky medzníkov, ktoré ovplyvnili životy ľudí či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Je dôležité poznať našu bohatú historickú základňu, ktorá je pre nás akousi učebnicou (návodom) na to: čoho sa vyvarovať, z čoho sa poučiť a naopak – ukázať nám cestu k tomu, čo môžeme  v budúcnosti zlepšiť. Nikdy sa nezopakuje tá istá situácia v rovnakej podobe, s rovnakými aktérmi. Historické udalosti sú jedinečné a unikátne.

V období povinnej školskej dochádzky je dieťa najviac otvorené všetkým vedomostiam, ktoré doslova nasáva a tým buduje svoju identitu. V súčasnom období je jedna vyučovacia hodina týždenne časovo malý priestor.  Rozšírením vyučovacích hodín dejepisu o jednu hodinu pedagóg získa väčší čas na kreatívne a hlbšie venovanie sa historickým témam, ktoré ovplyvňujú aj súčasnú spoločnosť.

Návrh posilnenia hodín neznamená navýšenie kvantity učiva. Ide skôr o to, ponúknuť pedagógovi voľnú ruku na výber témy a spôsobu jej prednesu na vyučovacej hodine.  Cieľom nie je trvať na „bifľovaní dátumov a mien“, ktoré aj tak čoskoro zabudneme a jednoducho nám vypadnú z hlavy. História nášho národa má byť deťom prednášaná živo, inšpiratívne, prostredníctvom interaktívnych hier, prezentácií, dramatizácie… Rozšírenie vyučovacej hodiny dejepisu je potrebné i preto, aby hodiny neboli nezáživné, plné písania poznámok a memorovania, ale nech sú zaujímavé, odučené rôznymi metódam a formami či štýlmi.

Podstatou zvýšenia počtu hodín dejepisu je vzbudenie záujmu o históriu kreatívnym spôsobom – čo v praxi znamená:  upriamenie pozornosti na aktívne sledovanie svojho kraja, okolia, obce; nájdime a preskúmajme pamätné tabule a oboznámme sa s tým, aký majú pôvod, kto bol ten človek a čím sa zaslúžil, k akému rozvoju prispel a čo dobré pre našu spoločnosť urobil?
Naučme deti zamyslieť sa nad situáciami, v ktorých boli konfrontovaní ich predkovia; vžiť sa do zlomových životných situácií či hraničných momentov, v ktorých by mali reagovať a vysvetliť, prečo tak reagujú…vysvetliť, prečo je konkrétne konanie dobré, iné nesprávne.  Dajme žiakom priestor, aby si sami vyhľadávali poznatky, zaujímavé témy,  pýtali sa rodičov…

Vo verejnom ponímaní tohto predmetu sa stretáme i s názormi: „…načo  dejepis? Radšej nech pridajú jazyky, alebo iné dôležitejšie predmety, ktoré dieťa viac v živote využije…“ S týmto názorom nesúhlasím. Dejepis má medzipredmetový vzťah s inými vyučovacími predmetmi: slovenským jazykom (na hodinách dejepisu sa deti učia o Štúrovcoch, slovenskom národnom obrodení; s technikou (v dejepise sa učia o vedecko-technických objavoch a priemyselnej revolúcii); v každom preberanom časovom období sa spomína umenie a kultúra – čo dieťa v škole využije na hodinách výtvarnej výchovy atď. Stretávame sa s názormi, že ten, kto pozná dejiny vie, že sa ľudstvo z minulosti nikdy nepoučí a nepoučilo. Vieme len to, že ak budeme dobre poznať minulosť pochopíme vďaka nej súčasnosť a všetko, čo sa v nej odohráva.

Opäť ma napadla myšlienka učiteľa národov: „škola hrou“. Vybudujme v deťoch tvorivosť, kultúrnosť, empatiu, toleranciu, intoleranciu na extrémizmus, rasizmus, xenofóbne prejavy. Vštepujme im lásku k svojej vlasti, predkom a koreňom, učme ich zodpovednosti za činy prítomnosti, ktoré sa odzrkadlia  v budúcnosti.